Messages from Kiti

Najlepšie sú také cesty, ktoré sa vám jednoducho „vyskytnú“.

Autor textu: Katarína Kurucová, foto: Martin Veľas

Táto sa vyskytla v Umelke na pive. A možno práve to pivo odklonilo smer z pôvodne zamýšľaného Mexika južnejšie, do centra mayskej civilizácie – Guatemaly. Argumenty boli presvedčivé – načo pôjdeme niekam, kam chodí každý, poďme tam kde je to také neokukané. Krígeľ dal krígeľ a o 2 mesiace sme už na Schwechate lepili pracky batohov importovanou lepiacou páskou made in China.

Nemenovaná španielska letecká spoločnosť už po 3 hodinách 12-hodinového letu (našťastie s výnimkou pilotov) prestala robiť cestujúcim servis, avšak samoobslužne nechala k dispozícii bar, a tak sme o piatej popoludní unavení avšak veselí vystúpili v letiskovej hale Guatemala Ciudad.

Štatistika vrážd a krádeží hlavných miest strednej a južnej Ameriky tieto posúva do popredia najnebezpečnejších miest sveta, a tak z nich treba bezodkladne nie odísť, ale ujsť. Paradoxne, na iných miestach týchto krajín je bezpečnosť absolútne pohodová, na preplnených trhoviskách si nenájdete ani len snahu o otvorenie batoha, aj keď vaša bieloba na miestnych priam kričí, že ste na ich pomery bohatý gringo.

Pôvodným hlavným mestom Guatemaly bola Antiqua, ktorá túto výsadu stratila vďaka výbuchu stále aktívnej sopky Pacaya. Na Pacayu sa dostanete najbežnejším guatemalským spojom – vyradeným žltým USA školským autobusom. Tomu nášmu chýbal jeden predný reflektor a vodič nemal oprávnenie na vozenie ľudí, iba zvierat. V Guatemale však čo môže jazdiť, to jazdí, technickou kontrolou je fungujúci motor a chýbajúci reflektor nahradí závozník visiaci na tyči dosvecujúci baterkou.

Na Pacayu sa odveziete za chvíľu, potom nasleduje 2-3 hodinová turistika k láve. Láva vás pustí k sebe na max. 1,5-metra, potom už len treba dlhý papek a mastný špekáčik. Takto vyzerá bezpečnosť v Guatemale. Nikto ju nerieši, všade je prístup na vlastné riziko. Aj cesty sú zaujímavé – vďaka vysokej nadmorskej výške serpentíny, ale bez zvodidiel, značky pri cestách sú 3 – jedna zalomená šípka znamená ostrá zákruta, dve zalomené šípky veľmi ostrá zákruta, a názvy miest. A ozaj – ešte vysoké retardéry farby cesty. Neznalec odpáli podvozok už pri prvom, takže ideálne cestovanie je autobusmi. Ale práve vďaka tej (ne)bezpečnosti sú miestni busáci výbornými šoférmi a jazdia bez nehôd.

Keď cestujete individuálne a chcete sa nechať inšpirovať tourplánom cestovných kancelárií, ktoré dajú 3 motivačné krajiny za 10 dní, máte vedomosť len o tých najznámejších a väčšinou najfrekventovanejších miestach. Nás osvietilo a okrem vedomostí z internetu sme prišli nasávať (tie vedomosti) do miestnej cestovky, ktorej ochotná zamestnankyňa nám nakreslila 3-týždňovú odporučenú trasu vrátane 3 autentických dediniek (Nebaj, Cotzal, Chajul), kde sme boli jediní turisti. A práve v tých dedinkách som si pripadala ako pravý cestovateľ – deti sa ukradomky dotýkali našej kože, navštívili sme miestny začadený príbytok, v ktorom sme kúpili prikrývky priamo od výrobcu…

Tá kúpa bola účelová, aby sme sa pozvali na návštevu. V jednej veľkej miestnosti je celá domácnosť, vrátane ohniska z blata a obitého kotlíka. Naši Rómovia z osád sú bohatší. Ale indiáni si nepripadajú chudobní. Majú kde spať, majú čo zjesť. A majú aj zvieratá. Tie sa musia nakŕmiť samé, dosť je 2-nohých hladných krkov. A vďaka zaostalosti krajiny majú prasiatka aj prasacie mrle a tak Guatemalčania netrpia Crohnovou chorobou.

Všetko je v Guatemale účelové. Ľudia neriešia aký majú splachovač, proste jeden majú. A vypínač na elektriku určite neladí s farbou steny. A v spálni je len posteľ a s trochou šťastia skriňa. Majú však všetko čo človek skutočne potrebuje.

Jedno však, čím stále trpia, je pokračujúci útlak dobyvateľov. Aj keď sú Španieli v krajine menšinou, vo vláde majú väčšinu a indiánov držia „na uzde“. Neumožňujú im zadarmo štúdium a na iné indiáni žiaľ nemajú. Keď sa chce indián – muž zamestnať, nemôže prísť v tradičnom oblečení – červená košeľa, biele nohavice – musí si obliecť naše „normálne“ oblečenie. Napriek tomu, že Guatemala patrí medzi hlavných pestovateľov kávy a kakaa, bežný smrteľník si môže dopriať len odpad… Nečudo, že keď sme sa tam medzi miestnymi zjavili a cestovný ruch bol v čase našej návštevy v roku 2008 v plienkach, málokto voči nám prejavoval dôveru, kde to ešte ústretovosť.

Ďalšou zastávkou na našej ceste bolo mestečko Zunil. S argumentom, že jediný hotel v meste je plne obsadený, nás z autobusu vypoklonkovali v absolútnej tme za mestom a veselý vodič za nami ešte zakričal aby sme zabúchali na dvere vbudované do skaly. Zo skaly sa vykľulo luxusné ubytovanie pre amíkov, ktoré nám nezruinovalo peňaženky a možno práve tam sme sa zbavili blchy, ktorú sme ako spomienku na domov nazvali Eržika. Každá izba mala totiž vlastnú saunu, ktorou sme v noci dokurovali. Či Eržika zdochla rochnením sa v saune, alebo nasledujúci deň v kúpeľoch Fuentes Georginas, to sa už asi nikdy nedozvieme. Kúpele sú 6-bazénový nádherný spádový komplex, 8 km do kopca od mesta Zunil, v nadmorskej výške cca 2 500 m. n. m., smrdiaci vajcovkou. Kohútiky s teplou vodou otvára miestna sopka – Zunil volcano.

Čo by lávovým kameňom dohodil sa od Zunilu nachádza mesto Quetzaltenango (v preklade: vtáčik – Quetzal, sediaci na múre), ľudovo nazývané Xela. Mesto ponúka jedinečnú možnosť výletu ku sopke Santiaguito, ktorávám on-line každých 90 minút ponúkne erupciu kameňov a prachu do výšky cca 2 km. Z úctivej vzdialenosti môžete tento zázrak prírody pozorovať len v skorú rannú hodinu, show sa od cca 9tej hodiny halí do oblakov a ospalcom zostanú len oči pre plač.

Pre našinca je pobyt v Guatemale lacný. Treba sa však nastaviť na to, že cenovky sú výplodom „vyššej civilizácie“ a ceny si vopred naštudovať a zjednávať a zjednávať a zjednávať… Ubytovanie nás nikdy nevyšlo viacako 10 Eur na noc, v menej známych oblastiach to bolo za 3-5, najlacnejšie trhové jedlo stálo štandardne 50centov, čo sa týka dopravy museli sme si v hlave premietnuť vzdialenosť a na autobuske dať miestnym dovozcom informáciu kam ideme aby sa o nás handrkovali a nazáver odklepnúť cenu. Ako babky na trhu.

Keď ráno vyrážate na ďalšiu cestu, je treba nájsť autobusku. To je základ, lebo v prípade horského terénu žltý US bus nahradí trojradový malý van, ktorý sa pri malých mayských zadkoch nafúkne na 2-násobnú kapacitu. Ideálne je sedieť vpredu vedľa šoféra, tam vám už nikoho nemôžu posadiť na koleno a kde dookola počúvate „Feliz navidad…“ J. Dopravu majú po celej krajine výborne skoordinovanú a tak plechová búda, ktorá harmonogram odchodov busov nevidela ani v časoch svojej najväčšej slávy, vaše zaprášené hlavy, ktoré v nej už plánovali bivak, prichýli len na chvíľku.

V Guatemale nesmiete obísť Semuc Champey. Je to (12)8-my div sveta, ktorý vytvára 300-metrový vápencový most, pod ktorým tečie divoká rieka. A na ňom sú vyhriate jazerá. A v nich samopalčíci, lebo aj im je teplo J. A štyria gringovia z Európy, ktorí si nevedia vynachváliť miestnymi indiánmi vyrobenú čokoládu. Keby vedeli, že indiáni kakaové bôbynajskôr ocmúľajú, zomelú a ich detičky ich rúčkami scapkajú do formy peniažkov… Baktérie aspoň pochádzajú z jednej rodiny. Teda taknám to tvrdili na miestnej pohotovosti, aj keď my sme presvedčení o inom pôvode našich ťažkostí. Je dobré mať aj pre túto príležitosť uzavretú poistku, avšak ošetrenie, lieky a telefonát do Európy pre 2 maródov nedosiahne ani na spodnú hranicu poistného plnenia (10 Eur).

Ďalšou atrakciou Semuc Champey je zatopená jaskyňa, ktorou vás za pohodovú cenu prepláva lokálny sprievodca. Jeho uistenie o tom, že svetlo si nemusíte so sebou priniesť, berte rovnako ako už spomínanú bezpečnosť v Guatemale. V tomto ponímaní je svetlom horiaca sviečka, lebo veď 3 ďalšie končatiny na plávanie stačia. On má okolo hlavy omotaný drôt a postupne placíruje sviečky do dier na spiatočnú navigáciu a osvetlenie.

Semuc Champey môže byť ďalšou medzizastávkou k vari najznámejšej pamiatke Guatemaly – najväčšiemu zachovalému mestu mayskej civilizácie – Tikalu. Mesto bolo osídlené na ploche 64 km², pričom tu žilo až 50 tisíc ľudí. Zachovalé sú nádherné chrámy, je ich 5 s výškou cca 70 metrov, tržnica, budovy… Všetko je to síce naďalej osadené v pralese, ale s vybudovanými cestami, na veľkej ploche, kde vám ponad hlavy prebehujú opice a popod nohy mývali.

Ľudí je tak, aby ste sa vzájomne nerušili, dokonca ani stojac na priečelí chrámu, kde v záujme vlastnej bezpečnosti, na lište 5Ox150 cm hľadíte na schody, po ktorých sa pred storočiami kotúľali hlavy obetí na udobrenie„bohov“…

A tu sa vaše cesty môžu rozísť. Aj Gumatemala ponúka kúsok Karibiku, pri černošskom meste Livingstone, ten pravý podmorský zážitok však naservíruje jej sused – Belize. Slíž, tiahnuci sa pozdĺž polostrova Yucatán, autobusom po šírke prebehnete za 3 hodiny. Sestrička Guatemala a braček Belize sú takí rozdielni, ako len dvojvaječné dvojčatá môžu byť. Belize vás privíta číročistou angličtinou, autobusovými poriadkami, cenovkami, drahou stravou…

Belize – v minulosti Britský Honduras -získal svoju English speaking nativitu vďaka britským pirátom, ktorí naplnením štátnej kasy získali postavenie lordov… Piráti na svojich svižných lodiach preplávali zradné vody druhej najväčšej koralovej bariéry a obsadili pre Viktóriu raj na zemi. Popri tom potopili zopár španielskych galeon, za čo sa im Španieli odplatili, lordi či nelordi. Britský Honduras rok po mojom narodení získal vnútornú správu a prijal názov Belize.

Hlavným mestom Belize je Belmopan, umelo vytvorené hlavnémesto, ktoré tento titul získalo po ničivom hurikáne Hattie, ktorý zasiahol dovtedajšie hlavné mesto Belize city v roku 1961 a takmer ho zrovnal so zemou…  Belize city je však najväčším mestom štátu a východzím bodom na ostrovy –cayes, vzdialené od koralovej bariéry v potápačskej výstroji na dve nadýchnutia… To si akiste povedal aj Karol Mello, keď si za svoj pobyt vybral takisto ako aj ja – mesto San Pedro na Caye Ambergris. Tých pár krásnych dní, presvietených slnkom, s drinkami v náručí a všadeprítomným reggae sme strávili v prítomnosti potomkov voľakedajších čiernych otrokov, terajších majoritných osídlencov Belize – garibov. Sú pekní, vysokí, často krát už mulati. A mimoriadne úslužní. Keď k vám v autobusepristúpi malý chlapček s aktovkou a spýta sa vás, či nepotrebujete s niečím ako cudzinci poradiť, ste príjemne prekvapení. Keď zistíte, že to nie je náhoda, ale pravidlo, ste očarení. Keď vám do toho na ulici hrá reggae a ľudia spontánne tancujú, zvažujete či je návrat domov nevyhnutný. Ale je ľahšie zostať na mieste stánkov kde je pokoj a radosť, ako vrátiť sa do našej reality, kde sa musíme snažiť… Ale veď preto sme tu na tejto zemi.

Belize nás zabavilo plávaním s rajami a žralokmi, obdivovanímBlue hole, alias spadnutej jaskyne, krásami koralovej bariéry… Keby sa naša krajina rozhodla zriadiť v Belize zastupiteľstvo, tak ma neváhajte kontaktovať na adrese chcemsavratitdobelize@katarinka.sk, ale aj s príslušným platom, lebo všetko v Latinskej Amerike anglicky hovoriace má vysokohorskú prirážku.

Z Belize už len návrat do Guatemaly, pokúpenie darčekov a … neplánovaná zastávka v Paname. Medzipristátie malo byť symbolické, nabrať šťavu a krosnúť Atlantik a zatiaľ… Pokazené vetranie v lietadle nám zaručilo predĺženie dovolenky o jednu noc, handrkovanie sa so strážcami hraníc, že Slovakia nie je Slovinia a zoznámenie sa s Carlosom, cestujúcim narande do Prešova.

Čo na záver dodať ku Guatemale? Krajina snov? Určite krajina sopiek. A spontánnych ľudí. Veď kde inde zažijete basketbalový zápas kde na jeden kôš hrajú profesionálni športovci kým na druhý vybehnú hrať deti. Pohodové cestovanie? Ani nie. Serpentíny, črevná chrípka, pokazené lietadlo a ukradnuté doklady vám môžu situáciu riadne skomplikovať. Ale zážitky, o tie núdza nie je. Aj tie negatívne, aspoň vám pripomenú, aký pohotový je Boh keď v dôvere zložíte na Neho svoje ťažkosti. A spomienky, tie vámzostanú dlhšie ako najnovší plazmový televízor.