Shalom eretz Israel.
Pokoj s tebou Izrael. Takto nejako sa prekladajú slová, ktorými vám najčastejšie žehnajú v zasľúbenej zemi.
Izrael je pre mňa výnimočná zem, hoci je púšťou. Neviem ako táto zem vyzerala v čase, keď židovský národ prešiel Sinaj a keď ho Pán Boh prostredníctvom Mojžiša a Jozuu priviedol do tzv. zeme oplývajúcej medom a mliekom. Viem len to, že jeho cesta bola dlhá a ťažká. Vedená samotným Bohom, ako presúvajúcim sa oblakom. Bohom, ktorý v pravý čas zoslal mannu, prepelice, rosu a národ vyučoval prikázaniami života. Bohom, ktorý pre neposlušnosť bývalých otrokov Egypta priviedol do zasľúbenej zeme len ich potomkov. Potomkov, ktorí či už chceme alebo nie, sú považovaní za najmúdrejší národ sveta.
Bola som tam trikrát. A štvrtýkrát sa mi tam podarilo dostať s naším cirkevným zborom. Múdra som bola ako televízor. Ja, čo to tam „poznám“, som každého ustráchaného uisťovala, že sa nikdy nemôžeme dostať do konfliktu, lebo na turistov, ako dôležitý zdroj príjmov krajiny, sa dáva výnimočný pozor a nikdy ich ochranné zložky nepustia ani len do náznakom ohrozenej oblasti.
Jedným z prvých dojmov, ktoré na vás krajina zanechá, je ostražitosť. Bezpečnostných zložiek. Na letisku, pri dôležitých pamiatkach, prechodoch z izraelského na palestínske územie. Našinca až strasie. Večer ho následne strasie glg protičervíkovej slivovice z krajiny chleba a soli a druhý deň začne krajinu povinnej vojenskej služby mužov aj žien vnímať ako štandard dobre stráženej pevnosti troch duchovných kultúr – židovskej, moslimskej a kresťanskej. Kultúr, ktoré žijú vedľa seba a zároveň tak akosi spolu.
Je neuveriteľné, ako môže jedna krajina byť centrom viery troch náboženstiev. Čo krajina, jedno mesto. Jeruzalem. Jeho názov sa prekladá aj ako Mesto pokoja.
My sme Mestom pokoja prechádzali v čase konca starého roka 5775 (Židia počítajú letopočet od stvorenia sveta), pričom nám dôležitosť tohto času pri organizácii zájazdu tak trochu unikla. Koniec starého roka, príchod nového, sviatok stánkov a sviatok založenia štátu Izrael patria k trom najvýznamnejším sviatkom, tzv. vysokým, ktoré sú ako pre Židov tak aj pre Moslimov dôležité. Jedni ich oslavujú, druhí počas nich provokujú. Tento moment sme si uvedomili na Chrámovej hore, na ktorú je výnimočné vôbec dostať sa. Je to jedna z pevností islamu a tiež paradoxne historicky židovskej viery. Kde v minulosti na ploche 11-ch futbalových ihrísk stával svätostánok židovských veriacich, Šalamúnov chrám, zborený Rimanmi v roku 70 nášho letopočtu, v súčasnosti vypína svoju zlatú kopulu Omarova mešita. Vedľa nej sa krčí mešita Al aksa, o čo skromnejšia pokrývkou strechy, o to známejšia množstvom rozmanitých konfliktov, ktoré sa na ňu lepia ako muchy na med.
Naša skupina nadšených Slovákov neriešila skutočnosť, že je odklonená od pôvodného zámeru prejsť na Chrámovú horu pôvodne zamýšľanou trasou. Brali sme tento fakt ako kolorit krajiny. Pozostatky Šalamúnovho chrámu, svätyňa svätých a tiež trochu aj zlatá kopula Omarovej mešity nás „dostali“ svojou výnimočnosťou a fakt, že okrem nás na Chrámovej hore nie sú iní turisti, sme pripisovali skorej rannej hodine, keďže sme deň zvyčajne začínali prvým zakikiríkaním kohúta.
Začas sme spozorovali, že sa okolo nás niečo deje skandovaním miestnych moslimov a množstvom prítomných vojakov, podozrenie vážnosti stavu v nás vzbudili však až prítomní ostreľovači.
Situácia bola zo strany prítomných vojakov vyriešená veľmi pokojne, rovnako ako výtržníctvo v historickom centre Jeruzalema. Izraelskí vojaci musia obdobné situácie riešiť pokojne, inak by bol štát Izrael obvinený, že chce obsadiť územia kontrolované Palestínou. Tieto provokácie sú cielené, pravidelne sú vyvolávané počas sviatkov, pričom ich priebeh býva médiami často prekrútený.
Naša skupina svetadychtivých dobrodruhov pokračovala v prehliadke Jeruzalema veriac, že ohnivko konfliktu začalo a v podstate bezpečne skončilo na Chrámovej hore. Mesto pokoja však v tento deň nenašlo pokoj ani v tradičných turistických oblastiach Krížovej cesty, kde nás skandovaním privítala 40-členná skupina miestnych školákov, odhadom 10-ročných detí. Čo pokrikovali radšej vedieť nechcem, jediné čo ma mrzí je, že som tento konflikt nezaznamenala kamerou. Totiž mi ani nedošlo, že ide o ďalšiu provokáciu nastavenú formou detských štítov. Naša cesta viedla do evanjelického chrámu, z ktorého keď sme vyšli, sme sa v strese drali cez zmes už dospelých provokatérov, vojenských áut, sanitiek a ozbrojencov. Deň sa skončil a chvála Pánu Bohu pre nás bezpečne. Až následne sme sa dočítali, že v Al akse sa zabarikádovali mladí ľudia, ktorí na vojakov hádzali kamene, zapaľovali ohňostroje a v zálohe mali rúrkové bomby. Následkom incidentov toho dňa bol jeden mŕtvy a 26 zranených ľudí.
Áno, zle načasovaným výletom sme si privodili nepríjemnosti, ktoré mohli dopadnúť aj zle. Tiež sme v tie dni nevideli všetko čo bolo v pôvodnom pláne. Zostup z Olivovej hory do Getsemanskej záhrady bol zavŕšením prehliadky mesta konfliktov, túžobne nazývaným mesto pokoja. Z cesty k pokoju nám zasvietil lúč nádeje, ktorý sa so zapadajúcim slnkom zablysol od Zlatej brány až k našim nohám. Brány, ktorú dal sultán Sulejman zamurovať, aby ňou Pán Ježiš Kristus nemohol pri svojom druhom príchode vstúpiť do mesta Jeruzalema. Pre nás bol tento lúč potvrdením istoty, že Pán je s nami aj uprostred problémov.
Prajem Izraelu aby nadobudol pokoj. Odteraz prianie pokoja, ktoré si želáme pri skončení Bohoslužieb, nadobudne pre mňa iný význam. A viac si budem vážiť pokoj, ktorý máme na našom malom Slovensku. VĎAKA Bohu zaň.
Zopár ďalších fotiek:
Židovská štvrť a židia praktizujúci sviatok konca starého roka.
Moderný Jeruzalem. Všetko musí byť obložené bielym kameňom.
Olivovníky, ktorých korene pamätajú Pána Ježiša. Utrpenie v Getsemane.
Vchod do Getsemanskej záhrady. Chrám národov.
Apolónova hrobka v údolí kráľov.
Yad Vashem – pamätník holokaustu. Posledný transport.
Eilat. Hypermoderné mesto na brehu Červeného mora.