Mladým Američanom odmala vtĺkajú do hlavy, že sú výnimoční, keď, povedané nadnesene, zastrúhajú ceruzku tak, že sa ňou dajú písať ostré línie. Slováci sa k výnimočnosti len tak ľahko nedopracujú – iba ak by vynašli padák, traky, biodegradovateľné plasty, antivírusový program, stali sa generálom francúzskej armády, a či porazili španielov vo futbalovej kvalifikácii na majstrovstvá Európy. A výnimočnosť (hádam okrem tých futbalistov) sa im udelí zväčša in memoriam.
Sme výnimoční?
Kto by netúžil po výnimočnosti. Každý z nás je výnimočný, alebo skôr jedinečný. Má jedinečné miesto pod slnkom, či už vyrastá v 2-izbovom byte v Petržalke, vo vile na Kolibe, ako jedináčik, trojča, alebo 7-me dieťa v rodine Strmeňových v Dolnom Lopašove. Či má okolo seba veľkú partiu, alebo je nepochopený samotár. Či skončí Oxford s vyznamenaním, alebo s odretými ušami Ekonomickú univerzitu v Bratislave.
Celý život sa snažíme vyniknúť a zapadnúť aby sme boli úspešní a uznávaní v škole, v práci, v spoločnosti, dosiahli dobré postavenie, slušný plat, aby sme zaopatrili rodinu, kúpili auto strednej triedy a cez prázdniny vyvetrali deti na lyžovačke v predražených Tatrách, v lete pri slovenskom mori v Chorvátsku. Popri tom sa snažíme dodržiavať štandardizovaný slovenský harmonogram – porodiť 2 deti do 30-ky, zmeniť prácu raz za 3 roky, vypiť 2 kávy denne, hroby pozostalých navštíviť na sviatok zosnulých a okná umyť pred Vianocami a Veľkou nocou. Pokiaľ sme odlišní, spoločnosť sa nami zaoberá ako niekým, koho treba nasmerovať, najčastejšími poradcami sú ovdovené tety pri akciách svadba a kar.
V čase nerozhodnosti nás prevaha argumentov môže nalomiť a my sa snažíme zaradiť – prácu v štátnej správe vymeniť za „atraktívny“ súkromný sektor, vytvoriť si konto na sociálnej sieti, namiesto futbalu (veď som predsa žena) si pozrieť 165-ty diel venezuelskej telenovely a do práce pravidelne jazdiť autom (no a čo že ma cesta stojí 3x viac ako MHD, škodím životnému prostrediu a celý deň sedím na zadku). Možno pri tej snahe dosiahneme spoločensky lepšie postavenie, prijmú nás do tenisového klubu, dostaneme vyšší plat, staneme sa riaditeľom banky, alebo aspoň vedúcim oddelenia a budeme si môcť dovoliť dom pri Bratislave s celoživotným zadlžením… Stupeň výnimočnosti podporí lepšia značka auta a navštívené dovolenkové destinácie. V 50-ke dostaneme silný infarkt, na mramorovom náhrobku bude svietiť ako sme všetkých milovali a v práci nás nahradí horlivý zástupca.
Otázne je prečo práve takýto rebríček hodnôt a istôt predstavuje úspešného človeka a prečo sa za tým všetkým tak pachtíme. Keď sa pozrieme do našej slovenskej histórie na tých naozaj výnimočných ľudí, ktorých uznáva celý svet, zistíme, že práve tí najmenší z najneuznávanejších zanechali výnimočnú stopu. Nezáleží teda na tom, či sa narodíme so striebornou lyžičkou v ústach, alebo ako dieťa evanjelického farára na Košariskách, uvedomelého učiteľa v Uhrovci, či malého roľníka v Neštichu. Dôležitá je skutočná motivácia, čo chceme dosiahnuť a čo nás k tomu vedie. Či túžba po „správnych veciach“ je vlastne túžbou po vlastnom presadení sa, rýchlom zbohatnutí a prestíži, alebo sme na našej ceste ochotní strádať, byť na výsmech a možno skončiť ako chudobný nepochopený samotár. Ale vynájsť padák a tak zachrániť životy mnohých.
Buďme výnimoční a teda sami sebou. Zanechajme konvencie, sadnime si s pivom do trávy a pozerajme ako zapadá slnko. Neriešme to čo väčšina, ale nechajme Boha, aby viedol naše kroky. Aj keď budeme netradiční a často na výsmech. Ale so správnou motiváciou, láskou a odhodlaním môžeme dokázať veľké veci. My, malí ľudia.