RADKA
Je to úplne obyčajný človek. Žena, ktorá má už svoj zenit za sebou. Svetu sa môže zdať ako príťaž, niekto kto dennodenne potrebuje starostlivosť okolia. Doniesť obed, previazať otvorené rany.
Volajme ju Radka. Poznám Radku asi tak 10 rokov. Raz sa ma mama spýtala, či sa nechcem spolu s ňou zastaviť v Domove pre chudobných, pozrieť jej kamarátku. Nikdy som nevedela, že existujú domy pre chudobných. Vlastne chudobno – bohatých, lebo (a to nechcem ohovárať, verím že to bola výnimka) za ubytovanie v jednej izbičke spolu s predsieňou so spoločným sociálnym zariadením pýtali mesačne 100 Eur.
Na dlhé klopanie sa ozvalo slabým hláskom „už idem“. Pomaličky sa otvorili dvere a za nimi stála Radka – malá zhrbená starká, výrazne napádajúca na jednu nohu. Akú mala zhrbenú postavu, taká bola krásna. Nechcela vedieť ako sa volám, kto som. Povedala iba „poďte ďalej moje milé“ a usmiala sa ako statočný bojovník, pre ktorého stáť 10 minút predstavuje tú istú námahu ako vyhrať bitku proti presile. Presile s vlastnou nemohúcnosťou a slabosťou.
Radka sa stále usmieva. Jej tvár sa skrýva za veľkými hrubými sklami a na hlave má bielu ozdobu. Je úprimná ako niekto, kto nemá nič, teda materiálne. Kto sa nebojí, že by mu niekto siahol na majetok, alebo by ho ohovoril pred okolím. Radka je človek, ktorý putuje týmto svetom veriac, že ho čaká ten druhý, lepší.
A tak som si vypočula jej príbeh. Radka sa narodila krátko pred druhou svetovou vojnou na Liptove. Vždy mala vrúcny vzťah ku svojmu domovu a krásnym horám, ku ktorým však len vzhliadala, lebo jej nebolo dopriate k nim chodiť. Keď mala 3 roky, dostala do nohy zápal a mamka ju s dôverou umiestnila v nemocnici. Keď ju prišla pozrieť, jej lôžko bolo prázdne. Či Božia prozreteľnosť vtedy zasiahla, či to bol mamkin inštinkt… Hľadala Radku a našla ju. V pivnici s lekárom, ktorý ako sa neskôr ukázalo, zle diagnostikoval jej ochorenie a spôsobiac trvalú invaliditu, chcel tento fatálny omyl zahladiť jedinou – poslednou injekciou. Myslel si, že počas vojny je možné všetko. Aj bolo, ale Radka aspoň prežila. A naďalej žila. Jej celoživotná diagnóza jej síce dovoľovala čiastočne sa zamestnať, ale spôsobovala jej pre obmedzenú pohyblivosť radu ďalších problémov s kĺbmi, otvorenými ranami, preležaninami. Niekto by zatrpkol, Radka bojovala.
Rozhodla sa nikdy nevydať. Nie že by nemala príležitosť. Nechcela byť však ťažobou pre svojho milého, mlynským kameňom pre svoje (ak by Pán Boh požehnal) deti. Viete čo mi napadlo? Čo má človek zo života, v ktorom len trpí? A to nielen fyzicky ale, ako to pozná snáď každý postihnutý, aj posmechom okolia. Ako som Radku spoznávala (lebo nezostalo iba pri jednej návšteve), pochopila som, že sa mám od nej čo učiť. Otázka – čo má človek zo života nebola správne položená. V Radkinom prípade bola na mieste otázka – čo môjmu životu dala Radka.
V našom materiálnom svete stále chceme vedieť čo my z toho či onoho budeme mať. Radka dáva. Svojím životom, svojím svedectvom. O bolestnom živote, ktorý nevzdáva. Žije svoj život oddane, Ježišovi Kristovi, ktorého má za svojho najvyššieho. Všade kam príde.
Vo svojom vyššom veku už vládze spraviť najviac 10 krokov a občas spadne, alebo sa jej otvorí nová rana. Keď už bolesti prevládajú jej zmučeným telom, ide na pár dní do nemocnice. Naposledy jej lekár povedal, že je slniečkom ktoré svieti aj v tmách. Takto si ja predstavujem opravdivého kresťana. Svoj pokoj prináša tam kde ju jej bolesť zavedie. A teší sa tam, kde bolesti už viac nebude. Ale zatiaľ tu koná svoju, racionálnemu človeku tak nepochopiteľnú službu.
Všímajme si viac ľudí okolo seba. Pomáhajme im nie kvôli okrídlenej fráze, že nikdy nevieš kedy budeš pomoc potrebovať práve Ty a ako skončíš. Možno tú pomoc potrebujeme práve my a prichádza k nám cez tých, ktorých svet už odpísal. Nepotrebných a vlastne dávajúcich. VĎAKA Bohu za nich.